Lukáš Gemza

Žurnalistický pojem sa rovná extrémizmus

Definovanie a charakteristika pojmu extrémizmus a s ním súvisiacich pojmov

Na definíciu vymedzenie extrémizmu existujú v odbornej verejnosti značne protichodné názory a to najmä z dôvodu nejednoznačnosti jeho významu. Na Slovensku zatiaľ neexistuje verejne dostupná pôvodná odborná práca, ktorá by sa snažila pojem extrémizmus popísať a definovať. Extrémizmus sa dá v podstate označiť za žurnalistický alebo politologický pojem, ktorý sa veľmi úzko prelína aj so sociologickým pohľadom. Charakterizuje protisystémový postoj, je postojom krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, postojov a názorov, ktoré sa objavujú v pozadí deštruktívnych aktivít. Extrémizmus je priamo závislý na usporiadaní a stave spoločnosti, v ktorej sa prejavuje. Keď sa ocitne spoločnosť v štádiu, v ktorom značne narastajú vnútorné rozpory, je veľká väčšina extrémnych aktivít bezprostrednou reakciou na ne. Podľa niektorých autorov je extrémizmus produktom demokratickej spoločnosti. Demokracia totiž nemá dostatok účinných obranných mechanizmov, aby sa ubránila všetkému, čo jej škodí. Pokiaľ by totiž takéto mechanizmy mala, stala by sa diktatúrou. Preto sa každá demokratická spoločnosť potýka s extrémizmom. Keď je za extémizmus označený človek, ktorý podľa svojho názoru vykonáva vysoko záslužnú činnosť, obvykle sa pohoršuje. Tiež sa ho môže dotknúť to, že je postavený na rovnakú úroveň svojim rovnako označovaným nepriateľom, či ideovým protivníkom. Slovenské právo tento pojem charakterizuje v nariadení Ministerstva vnútra č. 27/2001 o postupe v oblasti boja s extrémizmom (náhradené nariadením ministra vnútra č. 45/2004) takto: „Extrémizmom sa rozumejú verbálne, grafické, fyzické alebo iné aktivity spojené spravidla s vyhradeným ideologickým alebo iným kontextom, zväčša s absenciou hmotnej pohnútky, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem so zreteľnými prvkami netolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboženskej alebo inej obdobnej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku.

O čo ide médiám a im podobným?

Všimli ste si? Má to zhruba takýto postup:

Najprv zverejnia reportáže prezentujúce cigánske krádeže, násilie, resp. Inú delikvenciu ťažšieho či ľahšieho kalibru. Do toho zakomponujú výpovede miestnych obyvateľov, resp, pracovníkov, ktorí sa s fenoménmi viac či menej konfrontujú. Ich reakcie sú samozrejme negatívne. Z kontextu príspevkov vycítiť,  že autori dávajú filozofickú otázku: „Je toto spravodlivosť?“ Teda cítiť, že sú na strane poškodených. U čitateľov nastane zvýšenie adrenalínu.  
O pár dní nasledujú obdobné reportáže, povedzme že monitorovacie, ktoré sa vedú v podobnom duchu, ako tie prvé, vykresľujú recidívu páchateľov, neustávajúcu kriminalitu, už teoreticky je možné, že prichádza na rad aj vyjadrenie zvyčajne policajnej hovorkyne s konštatovaním, že situáciu polícia monitoruje, či cigáň, ktorý „ozrejmuje“ dôvody kradnutia svojich spútnikov, po prípade cigáň, ktorý sa od toho dištancuje. Neodmysliteľne ku reportážam patria rozhorčení prispôsobiví občania. Noviny sú ešte stále v pozícií zdanlivých ochrancov práva, teda na strane prispôsobivých, doplácajúcich na delikvenciu. Čitateľom sa intenzívne zvyšuje adrenalín.
To už prechádzame do ďalšej fázy, kedy reportáže prezentujú lumpárinu v pokročilom stave, ktorá sa stupňuje. Zaznievajú hlasy policajnej hovorkyne, že už kohosi z páchateľov majú v hľadáčiku, resp. že už niekoho chytili a je vo väzbe alebo že je neplnoletý, teda vo väzbe nie je. Prispôsobiví obyvatelia sú už skutočne napálení, nedávajú si obrúsok pred ústa atď. Kde sa vzalo, tu sa vzalo, zrazu je tu dokonca aj vyjadrenie politika, že reku „potrebovalo by sa to začať riešiť“. Navrhujú sa z pohľadu trvalého potlačenia delikvencie „smiešne“ riešenia. Tu niekde nastáva mediálny zlom, ktorý balansuje medzi „altruizmom s prispôsobivými, alebo naopak neprispôsobivými“. Adrenalín čitateľov kulminuje. 
Problém samozrejme pokračuje, reportáže ukazujú „hotových zúfalých“ obyvateľov, sem tam niekomu vykĺzne z úst, že chcelo by to Pospolitosť, vziať spravodlivosť do vlastných rúk a podobne. Policajné vyhlásenie a nejaký hlúpy návrh zo strany akéhosi politika sa v tejto fáze môže mihnúť, avšak čo sa už nemihne, ale stáva sa realitou? Novinári sa zrazu začnú stavať do pozície ochrancov utláčanej menšiny, začnú sa zaoberať zlým prístupom zo strany majority ku chudákom utláčaným, popri tom samozrejmým démonstvom nacionalistov, fašistov, neonacistov, extrémistov a rasistov, často v jednej osobe, odsúdia ďalších „netolerantných“ ľudí, ktorí predchádzajúcej definícií skutočne nevyhoveli (staré napajedené babky v „kidľoch“), pomaly začínajú aj posledných, miestnych zúfalých obyvateľov zaraďovať do radov „spolku zla“, akého ináč ak nie Pospolitosti. To už samozrejme čitateľ  chytá adrenalínové záchvaty, kombinované s „hisákmi“ a pred novinami virtuálne vraždí. Keďže PZ SR, či iní úradníci vec neriešia, začínajú sa do novín dostávať správy, že o problém sa začínajú zaujímať zväčša viac či menej organizovaní národovci. Nacionalisti dajú avízo, že sa prídu troška porozprávať s ľuďmi o problémoch, ktoré kompetentní politici majú „na háku“. No a tu už nastáva hotová „kovbojka“. Ešte pred ohláseným príchodom polícia zmobilizuje jednotky minimálne na úrovni celého kraja,  noviny sú plné histerického kriku, konfrontujú majstra vnútra a popackaného policajta rôznymi účelovými otázkami, tí dvaja ich uistia účelovými nezmyslami, zájde sa na miesto, urobí reportáž s dopredu vystrašenými vybranými bielymi miestnymi, samozrejme aj s cigánmi, ktorých časť sa chystá krátkodobo odkočovať, druhá časť sa tvári ako chajdo obrana. Z toho všetkého novinári urobia reportáže a lá predpoveď začiatku svetovej vojny a čaká sa na deň D. Čitatelia sa „upokojujú“ reku už sa to tam ide riešiť, resp. vlievajú plameň nádeje do „riešiteľov“, resp. sa neupokojujú a naopak krv im vrie a sú na infarkt s dôvodu riadnej napajedenosti z celého vývoja, niektorí z tých schopnejších sa odhodlajú a idú na miesto činu. Príde deň D, novinári od prvého článku svoju pozíciu zmenili o 180°.  V reportážach chŕlia „perly“ o svojich piatich izmoch (rasizmus, fašizmus, nacizmus, extrémizmus, šovinizmus), v podaní bielych o utláčaných a bezbranných „Deťoch vetra“, o tom, ako spoločnosť zapríčinila to, že sa dostali na jej okraj atď. Novinári monitorujú situáciu už od skorého rána, pravidelne aktualizujú svoj elektronický plátok a uvádzajú čím ďalej tým viac „šokujúce“ noviny. Ak žiadne nie sú, tak drámou v hlase hlásateľa sa vyrobia. 
Môžno sa mi bude vyčítať, že som článok sekol na nesprávnom mieste a že bolo potrebné pokračovať. Nie, nie je to potrebné, sú na to dôvody.
Načo ďalej písať o tom, čo už aj tak každý vie? Podstatné je odpovedať si na otázku, komu slúži tento vývoj celého mediálneho príbehu v kontexte nášho priestoru a času. 
Extrémizmus je jedným z najnebezpečnejších protispoločenských javov. Vo všeobecnosti sa takto označuje každé konanie, ktoré sa výrazne odlišuje od bežného správania, nie vždy však musí ísť o kriminálnu činnosť. 
S istotou môžem tvrdiť, že tieto negatívne javy sa zo spoločnosti úplne odstrániť nedajú, ale vhodným pôsobením sa dajú eliminovať na prijateľnú úroveň.

Príklady fašizmu na Slovensku

Živnou pôdou pre český a slovenský extrémizmus sa stal (zdanlivo paradoxne no v skutočnosti celkom zákonite) falošný predstieraný boj proti nemu.

Kampaň sama sebe účelom

To, že je situácia naozaj vážna, vyhlásila vrámci stretnutia s Jánošom Kókom, šéfom frakcie maďarskej Slobodnej demokratickej strany vo Washingtone iba pred pár dňami Madeleine Albrightová. Známa americká diplomatka českého pôvodu konštatovala, že pre postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy je extrémizmus omnoho vážnejším nebezpečenstvom než AIDS, mexická chrípka a ekonomická kríza dokopy. Samozrejme, myslela tým extrémizmus pravicový. Nijakého iného totiž v strednej a východnej Európe niet. Celkom iné slová však počujeme z úst našich, sťaby zo sejby dračích zubov celonárodnej hlúposti zo dňa na deň vyrastených a dozretých analytikov: historických, právnych a náboženských, politických a najmä policajných.

To sladké slovo legislatíva

Veci týkajúce sa extrémizmu definujú celý rad medzinárodných i našich domácich právnych predpisov. Tu sú iba niektoré z nich:
SVET:

EURÓPA:

SLOVENSKO:

Celkom by nám postačili tieto paragrafy Trestného zákona:

Nevšimol som si, žeby niekto na Slovensku naozaj a sústavne šíriaci extrémizmus (a teda nie len sfetovaný učeň heilujúci na WC), bol vrámci týchto paragrafov aj stíhaný. Nevšimol som si to najmä v prípade špičkových slovenských politikov, z ktorých obzvlášť jeden si na porušovaní Trestného zákona SR vybudoval celoživotnú kariéru a teší sa obľube značnej časti slovenskej populácie. Aspoň jeden z jeho nepotrestaných výrokov.
Zaznelo v októbri 2008 pri odhaľovaní dvojkríža v Pavlovciach: 
„Potom prišli tí zbojníci, tí vrahovia a tí, ktorí stavajú po Slovensku tých hnusných, odporných turulov, tých maďarských papagájov!“ Tieto verbálne splašky sa vyrinuli z tých istých vysokopostavených politických úst, ktoré priamo v areáli NR SR s dikciou opilca štvrtej cenovej, niekoľkokrát za sebou službukonajúcu policajtku titulovali vulgárnym označením ženského pohlavného orgánu. Nijaká reakcia zhora, nijaký trest, mlčanie.
No a napokon – americký židovský filozof Erich Fromm. V knihe kníh nazvanej Útek zo slobody (Escape from freedom) diagnostikuje nástup v tridsiatych rokoch v Nemecku. A pýta sa: „Ako je možné, že práve taký vzdelaný a kultúrne vyspelý národ prepadol tomuto šialenstvu? Ako je možné,že toľkí Nemci zrazu heilovali Hitlerovi a jeho straníckym hrdlorezom?“ Dnes, 76 rokov po januári 1933, si podobnú otázku kladieme aj my, na formálne demokratickom Slovensku: „Ako je možné, že toľkí Slováci nadšene tlieskajú Slotovi? Ako je vôbec možné, že ešte nikto zodpovedný vrámci zákonov platných v tejto krajine, nevyvodil voči nemu nejaké závery?“ Koľkokrát si v duchu odpľujem nad týmto národom a – toľkokrát sa vzápätí zahanbím. Veď Slovensko – to nie sú iba oni! To som predsa aj ja! To je aj moja mama, stará mama a starý otec. Všetci, vďaka ktorým som tu. V tomto pozemskom raji medzi Dunajom a Tatrami.

lg